Mŕtvoly, všade sú mŕtvoly...
Idem po ulici a vidím ich, kráčajú oproti mne, pomaly, malátne, ruky márne bojujú s gravitáciou. Mútne oči sa ticho spytujú do diaľky:" Nezabudol som niečo? Mám všetko? Netreba sa vrátiť?"
Možno hej, veď ľudská pamäť nie je stroj, a ruky nie sú dlhé krky žeriavov, ktoré môžu vláčiť tony zeminy. Predsa, milióny rokov vívoja a bádania sú nám tak povediac na nič. Čo z toho, keď si všetki mŕtvoly myslia, že sú nezničiteľné...
Tu mŕtvola, tam zombí- malí, tupí, zákerní. Vstávajú ráno, veľmi skoro, a sú pripravení, tak ako stroje, podať ten najlepší výkon.
Bojím sa ich. Majú viac vytrvalosti ako ja. Vedia rýchlo chmatať, ale hlavne- sú zvyknutí. Ja nie. Keď mŕtvoly ožívajú, ja sa ešte len slastne utápam v náručí Morfeovom... A ONI? Beštie! Strašia deň a ponižujú ráno na noc. Mŕtvoly žijú v trvalom zatmení.
"Dobrý deň. Dobrý, dobrý." - Dobrý? Akurát tak dobrý vtip. Každá mŕtvola sa dávno, vedome či nie, podvoľuje zákonom konzumu- Bež a budeš prvý!!!!! ( prvý mŕtvy?)